Karlova Ves má 240 rokov

Vo fonde súkromného archívu rodiny Pálfiovcov z Erdödu, na zámku v Marcheggu, v časti týkajúcej sa mestečka Devín, je na strane 225 záznam (fotokópia originálu na titulnej fotografii), ktorý v preklade znie:

„Majerská dedina Karlova Ves, nemecky Karlsdorf, Fascikel XXVIIb, 27. november 1780 v Devíne. Jednoduchý odpis zmluvy prostredníctvom svedectva povereného vyslanca Najosvietenejšieho zemského panstva s istými dolu podpísanými menovanými ľuďmi o stavaní želiarskych domov na majerskom území panstva zakladanej dediny Karlova Ves a ratifikovaný Vznešeným pánom grófom Karolom Pálffim.“

Ide vôbec o historicky prvý písomný záznam mena dediny Karlova Ves. Deň 27. november 1780 preto môžeme jednoznačne považovať za deň jej založenia a za jej zakladateľa grófa Karola Jozefa Hieronyma Pálfiho (Pálffyho), vlastníka vtedajšieho panstva Devín, po ktorom bola aj pomenovaná.

Zakladateľ Karlovej Vsi, knieža Karol Jozef Hieronym Pálfi

Karol Jozef Hieronym Pálfi sa narodil 1. októbra 1735. Jeho rodičia boli gróf Mikuláš VII. Pálfi a grófka Sidónia rodená Althanová. Mal brata a šesť sestier. Po univerzitných štúdiách pôsobil vo významných štátnych funkciách. Bol napríklad radca dvorskej komory, skutočný vnútorný tajný radca, uhorský podkancelár či kráľovský dvormajster. V roku 1791 sa stal dedičným kapitánom Bratislavského hradu a županom Bratislavskej stolice. Patril do užšieho kruhu spolupracovníkov panovníka Jozefa II. a bol podporovateľom jeho reforiem, zrušenia nevoľníctva a zrovnoprávnenia cirkví. V roku 1807 bol ako prvý Pálfiovec povýšený do stavu rakúskych kniežat. Zomrel 28. mája 1816 a pochovaný je v krypte františkánskeho kostola v Malackách.
Založenie dediny a obdobie do roku 1850
Prvé informácie o dedine Karlsdorf (maďarsky Károlyfalva) po jej založení nachádzame na mape 1. vojenského, tzv. jozefínskeho mapovania z roku 1786. Stálo v nej deväť murovaných domov vrátane majera Pálfiovcov a štyri drevené stavby . Na potoku Suchá Vydrica (neskôr známy ako Karloveský potok) stál mlyn. Zbúrali ho v roku 1953 počas budovania električkovej trate do centra dediny.

Prvé zobrazenie Karlovej Vsi na vojenskej mape z roku 1785

Oproti dedine sa v toku Dunaja nachádzal ostrov Rutten Leber, v preklade Pečeň mieňa. Bol predchodcom ostrova Käsmacher, dnes známeho ako Sihoť. Zanikol počas veľkej dunajskej povodne v novembri 1787. So zánikom ostrova súvisí aj vznik Karloveského ramena, na ktorom bolo 5 vodných mlynov. Na stráňach okolo potoka Suchá Vydrica dominovali súvislé vinohrady. Viniču sa vtedy darilo aj na miestach, kde jeho pestovanie neskôr z rôznych dôvodov zaniklo.
Prvý slovenský, ale nepoužívaný názov našej dediny bol Carolowa. Dozvedáme sa ho zo Sumára sčítania obyvateľov Bratislavskej stolice z roku 1787. Mala vtedy 75 obyvateľov. Známy Vályiho slovník z roku 1799 ju charakterizuje ako malú nemeckú dedinu. Dôvodom bola prevaha nemeckých priezvisk jej obyvateľov. Prví Karlsdorfčania boli želiari, poddaní Pálfiovcov. Museli robotovať v panských lesoch a vinohradoch a od roku 1782 ročne odvádzať panstvu stanovený výnos zo svojich usadlostí. Ako nádenníci – tovarichári pracovali aj vo viniciach pressburských vinohradníkov, ktorí vlastnili väčšinu viníc v chotári dediny. V daňovom registri Devína z roku 1824 však už nájdeme aj mená 28 prvých karlsdorfských vinohradníkov ako platcov pozemkovej dane. Tu sú niektoré z nich: Müller, Bohunský, Lučanič, Homola, Gazarek, Lehrnbecher, Gulár, Zelenka.
Počet obyvateľov dediny Karlsdorf sa zvyšoval len veľmi pomaly. V roku 1828 mala 120, v roku 1850 170 obyvateľov. Od svojho vzniku v roku 1780 bola osadou Devína. Richtára a dvoch prísažných mala až od roku 1824. Prvým richtárom bol Johan Holzer. Známe sú aj mená desiatky richtárov. Prvým učiteľom v dedine, a to v rokoch 1827 – 1856, bol Matúš Kratochvíla. Po ňom v tunajšej pobočke devínskej cirkevnej školy vyučoval učiteľ Juraj Král.
Počas epidémie cholery v rokoch 1831 – 1832 zo 120 obyvateľov zomreli 4 muži a 2 ženy. Približne rovnaký počet zomrelých v prepočte na 100 obyvateľov bol aj v Devíne a v susednej Dúbravke.
Obdobie rokov 1850 – 1918
V dedine postupne pribúdali obyvatelia so slovenskými priezviskami. Od roku 1851 bol Karlsdorf už slovenskou dedinou. Potvrdzuje to Uhorský geografický slovník z rovnakého roka. Počet obyvateľov aj naďalej rástol veľmi pomaly. Na prelome storočí mala 388, v roku 1910 len 490 obyvateľov.
Malý počet obyvateľov bol pravdepodobne príčinou, prečo v obci dlho nebol žiadny sakrálny objekt. Okolnosti súvisiace s vybudovaním Kaplnky sv. Jána Nepomuckého objasňuje devínsky farár František Krómy v liste svojmu predstavenému. Okrem iného uvádza, že kaplnku nechal na vlastný náklad (2400 zlatých) postaviť Karlovešťan Matúš Lučanič. Vysvätená bola 30. septembra 1860.
V roku 1885 sa otvorila brána prvej karlsdorfskej samostatnej školy. Postavili ju v hornej časti vtedajšej hlavnej ulice. Bola v nej jedna trieda a byt učiteľa. Jej prvým učiteľom bol Jozef Buzna. Od roku 1893 tam celých 32 rokov pôsobil ako učiteľ a správca Ján Alexander Čáp.
Zbor dobrovoľných hasičov bol jediným spolkom Karlsdorfčanov, ktorý vznikol v období rakúsko-uhorskej monarchie. Založili ho v roku 1897. Popri ochrane majetku a životov obyvateľov sa stal inštitúciou, ktorá priaznivo ovplyvňovala spoločenský a kultúrny život v obci. V tomto období už karlsdorfskí vinohradníci vlastnili v chotári desiatky vinohradov. Z pozemkovej knihy Devína z roku 1866 sa dozvedáme, že najväčšími vlastníkmi vinohradov v Karlsdorfe boli Jakub Lučanič, František Müller a príslušníci rodiny Bohunských. Do zoznamu vinohradníkov vtedy pribudli mená Kratochvíla, Bergl, Haasz a ďalšie. Podľa župnej štatistickej správy z roku 1866 sa v Karlsdorfe vyprodukovalo 8000 okovov (vedier), v prepočte 4240 hektolitrov vína. Koncom 19. storočia pribúdajú ďalší vlastníci vinohradov. Baumgartner, Marek, Jánošík, Tomek, Kostolanský, Laznovský a ďalšie.
Okrem prác vo vinohradoch Karlsdorfčania veľa pracovných príležitostí v okolí svojho bydliska nemali. Preto v roku 1871 privítali vybudovanie továrne na patróny, známej Patrónky. Bola blízko, a teda dostihnuteľná pešo. Stala sa „ich“ fabrikou. V roku 1886 našli Karlsdorfčania pracovné príležitosti aj v mestskej vodárni, ktorá bola v obci vybudovaná.
Obdobie rokov 1918 – 1938
Po vzniku ČSR bola jednou z prvých administratívnych zmien zmena názvu. Dedina Karlsdorf sa zmenila na Karlova Ves. Naďalej ostala osadou Devína. Jej prvým richtárom sa stal Jozef Bohunský. Richtárčil do roku 1934.
Zmena Bratislavy na politicko-administratívne centrum naštartovala nebývalý rozvoj Karlovej Vsi. Počet jej obyvateľov prudko narastal. Do roku 1930 sa zvýšil na 963, a do roku 1938 na 1164 obyvateľov. Magistrát Bratislavy sa preto rozhodol riešiť jej dopravné spojenie s mestom. Električka sa tak ku katastru Karlovej Vsi priblížila v roku 1929.
Karlovešťania začali s obnovou svojich vyše storočných domov a pribúdali desiatky nových. Medzi nimi domy Ferdiša Jurigu, Floriána Tománka, vila bratislavských Prügerovcov a ďalšie. Jednotriedna škola z roku 1885 už nestačila. V roku 1926 po jej rekonštrukcii vznikla nová, dvojtriedna a modernejšia s dvorom čiastočne upraveným pre športy a telesnú výchovu.
Spolok sv. Michala na čele s Ferdišom Jurigom pripravil prestavbu kaplnky. Nový Kostol sv. Michala bol slávnostne vysvätený 26. júna 1936.
Zmáhala sa aj kultúra. Karloveskí hasiči už v roku 1919 založili svoju dychovku a v roku 1928 začal pracovať ochotnícky divadelný krúžok. Karloveskému publiku predviedol desiatky divadelných hier, v ktorých prinášali radosť, smútok, poučenie i zábavu.

Dychová hudba karloveských hasičov (1919)

Ženský zákon v podaní karloveských ochotníkov v hostinci Jozefa Ružu ml. (1927)

Zo športových organizácií, ako prvá začala v roku 1927 pôsobiť RTJ – Robotnícka telocvičná jednota. Športový klub ŠK Karlova Ves vznikol o rok neskôr. V karloveskom futbalovom mužstve hral Julo Tomanovič, neskôr brankár ŠK Bratislava. V obci pôsobila aj miestna športová organizácia Sokol.
Obdobie rokov 1938 – 1945
Podľa dohôd z Mníchovskej konferencie, Nemecká ríša obsadila Devín 24. novembra 1938. Už začiatkom februára 1939 delegácia občanov Karlovej Vsi na čele s vládnym komisárom obce Jozefom Bohunským, odovzdala vládnemu komisárovi Bratislavy Belovi Kováčovi žiadosť o pripojenie obce k Bratislave. Jozef Bohunský už 13. februára 1939 listom Belovi Kováčovi žiadosť o pripojenie k Bratislave ruší. Odvoláva sa na výsledok podpisovej akcie, v ktorej sa väčšina Karlovešťanov vyslovila proti pripojeniu, hlavne z dôvodu predpokladaného vyššieho daňového zaťaženia. Mal rozhodnúť krajský úrad a ministerstvo vnútra. Ešte päť rokov si Karlova Ves užívala samostatnosť. K Bratislave bola napokon pripojená vyhláškou Ministerstva vnútra až 2. decembra 1943.
Stratou Devína nastali Karlovešťanom krušné časy. Mali totiž svoje vinohrady a záhrady za hranicou. Na vstup do nich potrebovali osobitné povolenie nemeckých úradov. V cudzom štáte sa ocitol aj karloveský „spasinek“, dnes Kráľova hora. Tým definitívne zanikol v dedine chov hovädzieho dobytka.
V prvých rokoch vojny, ktorá vypukla v roku 1939, život v Karlovej Vsi prebiehal takmer v starých koľajach, no pod vedením novej politickej moci. HSĽS menovala vládneho komisára. Politické, spoločenské a športové organizácie boli totalitnou mocou zrušené. Športu sa venovala len miestna organizácia Hlinkovej mládeže. V rokoch 1941 a 1942 pripravila na dvore školy športové dni aj s kultúrnym programom. V tradícii divadelného krúžku karloveských hasičov pokračoval Štefánikov ochotnícky divadelný krúžok pod vedením Milana Kozlíka. No aj jeho činnosť pomaly slabla. Bola vojna, totalitná moc úradovala, front sa blížil, neskôr boli časté poplachy. Na spoločenský život, kultúru a šport bolo treba zabudnúť.
V roku 1942 bol menovaný nový vládny komisár obce Anton Bohunský. Neskôr, podľa novej úpravy, už nebol vládnym komisárom, ale starostom obce.
Obdobie rokov 1945 – 1968
Po oslobodení v roku 1945 sa Karlova Ves stala súčasťou mestského obvodu Bratislava-Staré Mesto. V roku 1949 v rámci ÚNV Bratislava vznikla Obvodná rada VI. Karlova Ves. Jej predsedníčkou bola Antónia Zvárová. V roku 1960 vznikol Obvodný národný výbor Karlova Ves-Devín so sídlom v Karlovej Vsi. Jej predsedníčkou sa opäť stala Antónia Zvárová a neskôr Ján Ebringer. V rokoch 1951 – 1955 sa Karlova Ves ocitla v hraničnom pásme, do ktorého bolo možné vstupovať iba na povolenie.
Roky po skončení vojny možno nazvať zlatým vekom karloveského športu. Jeho centrom bol v rokoch 1945 – 1951 Domov mládeže na dnešnej Molecovej ulici. V ďalších rokoch to bola Sokolovňa na Slávikovej lúke, ktorá aj dnes slúži športovcom ako lodenica. V športových súťažiach vo volejbale, futbale, boxe a v hokeji dosahovali karloveské mužstvá vynikajúce výsledky. Obetavým organizátorom športového života bol Cyprián Bernát.
Karloveskí ochotníci si po vojne trúfli aj na náročnejšie žánre. Veľkým diváckym zážitkom boli operety Gejzu Dusíka Keď rozkvitne máj a Modrá ruža. Dňa 3. júna 1962 bol slávnostne otvorený dom kultúry, dnešné KCK. Po rozpačitom rozbehu sa neskôr stal významným kultúrnym centrom života, v ktorom našli uplatnenie viaceré umelecké žánre, hudobné skupiny aj karloveskí ochotníci.

Box v Domove mládeže (1947)

Významnou udalosťou 22. augusta 1960 bolo otvorenie novej školy, dnes na Karloveskej ulici č. 3. Prvý riaditeľ Andrej Bakalár riadil 25-členný učiteľský zbor. Dnes je v tejto budove Základná umelecká škola Jozefa Kresánka.
Jednotné roľnícke družstvo (JRD) Karlova Ves-Devín vzniklo v roku 1954 odčlenením karloveskej vinohradníckej skupiny od JRD Bratislava-Vinohrady. Jeho prvým predsedom bol Otakar Landsman a po ňom Anton Gazarek. Členskú základňu družstva tvorili prevažne Karlovešťania, ktorí pred (nie vždy dobrovoľným) vstupom do družstva s húževnatosťou obrábali svoje vinohrady a záhrady. Tieto vlastnosti dobrých hospodárov preniesli aj do činnosti družstva, ktoré dosahovalo veľmi dobré hospodárske výsledky.
V zmysle schváleného územného plánu sa začala v roku 1964 výstavba karloveských sídlisk. Postupovala pomerne rýchlo. Poslední obyvatelia dediny Karlova Ves sa do nových panelákov sťahovali v roku 1969.
Záver
Dnes pri 240. výročí založenia Karlovej Vsi môžeme súhlasiť, že K. J. H. Pálfi mal šťastnú ruku pri rozhodovaní, kde na svojom panstve vybuduje novú dedinu. Jej umiestnenie v blízkosti mesta sa ukázalo prospešným pre obe strany, teda pre Bratislavčanov i pre Karlovešťanov. Na trhoch Bratislavy Karlovešťania speňažovali všetko, čo vypestovali. Zjari najmä narcisy, tulipány, pivónie a čerešne. Neskôr aj ruže, známy karloveský egreš a broskyne. Aj vínko, ktoré dorobili, chodili pod karloveské viechy popíjať prevažne bratislavskí štamgasti. V bratislavských fabrikách našli neskôr mnohí Karlovešťania zdroj svojho živobytia.
Pre Bratislavčanov bola Karlova Ves zeleným zázemím, kde radi trávili časť svojho voľného času kúpaním sa v Karloveskom ramene a na prechádzkach a výletoch do jej okolia. Obyčajne ich končili posedením pod viechou, alebo v niektorom z karloveských hostincov. Príťažlivou atrakciou boli každoročné karloveské hody, ktoré navštevovali aj tisíce Bratislavčanov. Nie len víno, ale aj voda pochádzali z Karlovej Vsi. Pripomeňme, že najvyšší predstaviteľ mesta, predseda Ústredného národného výboru Bratislavy, bol v rokoch 1954 – 1957 bol karloveský rodák František Čáp.
Autor: Matúš Šrámek

Významní Karlovešťania a dátumy v dejinách Karlovej Vsi

Zdroje:
Archív mesta Bratislavy, Štátny archív Bratislava, a Modra, Univerzitná knižnica Bratislava. Vladimír Horváth: Bratislavský topografický lexikón. Matúš Šrámek: Karlova Ves taká bola.