Karlovešťan Tomáš Achs: S počítačom sa nekamarátim, ale o historických zbraniach viem (takmer) všetko

V sobotu 13. októbra sa o 14.00 h uskutoční na lúke pri Krematóriu rekonštrukcia historickej bitky pri Lamači z čias Prusko-Rakúskej vojny v roku 1866. Prinášame vám rozhovor s jej organizátorom, Karlovešťanom  a  umeleckým kováčom Tomášom Achsom, nielen o tejto bitke a jej rekonštrukcii, ale najmä o jeho práci, ktorá je zároveň jeho koníčkom.

Meče, šable, pušky, kuše až po šperky a repliky dobových kovových podprseniek. To je malý zlomok zo širokého repertoára Tomáša Achsa. Vo svojej dielni v Líščom údolí trávi občas dni a noci. Nonstop. Profesionálny prístup a cit pre detail karloveskému remeselníkovi nedovolia, aby pustil do sveta nedotiahnutý produkt. Potom smie človek tvoriť darčekové meče pre prezidentov svetových veľmocí alebo raziť mince pre britský kráľovský pár. Jeho šperky zdobia taktiež hercov bratislavských korunovačných slávností. A ak ste niekedy premýšľali, odkiaľ sa vzal kanón pod Michalskou bránou, tak áno, ste na správnej adrese.

Zanietenie pre Vašu prácu asi neprišlo zo dňa na deň…
Zbrane ma bavia odmalička. V detstve som sa stále s niekým a s niečím v ruke „rúbal“. Ešte ako škôlkar som videl v televízii film o arménskom šabliarovi a výrobcovi zbraní, ktorému šabľu ukradli a zlodejovi následne rezali uši. Z tej šable som bol nadšený, ihneď som otcovi na dome odtrhol medenú anténu a murárskym kladivom som si z nej utĺkol svoju prvú zbraň. O desiatky rokov neskôr pri stavbe ateliéru som zrazu zastavil bagrovanie. Moja šabľa sa váľala roky v zemi, ale bager ju našiel. Pravdupovediac nič iné ma v živote nebavilo. Neviem si opraviť elektrinu, počítače mi príliš nehovoria, ale čo sa zbraní týka, viem takmer všetko. Dávam tomu všetok svoj čas, nemám ani rodinu, pretože táto práca je môj život. Je to práca a koníček zároveň, vkladám tam svoje srdce.

Dá sa v našich končinách študovať tento druh remesla?
Áno, mám vyštudovanú strednú školu v odbore umelecké kováčstvo, čo je vlastne odbor najbližší výrobe zbraní. Z kováčstva vyšli všetky bojové remeslá. Až potom sa začali ľudia špecializovať na výrobcov šablí, mečov, nožov, prilieb a iných prvkov.

Máte na Slovensku remeselných kolegov?
Nie som sám, je nás viac. Kamarátime sa, robíme krásne vikingské meče alebo pušky. Vzorované zbrane z obdobia Československa však robím ako jediný. Dostávam objednávky aj z Českej republiky, čo ma teší.

Ide vždy o originálnu prácu alebo sa dá niečo spraviť strojovo?
Aj keď ide o repliku alebo viacero rovnakých kusov, vždy je potrebné každý kus vystrihnúť, vybrúsiť, vyrezať, vytepať, pozlátiť, vyleštiť. Všetko prejde rukami, každá súčiastka, niekoľkokrát. Nič sa nedá kúpiť, všetko je robené na zákazku. Aj miniatúrne milimetrové skrutky mi vyrábajú na zákazku v jednej českej firme na hudobné nástroje. Dokonca aj koža sa farbí vyslovene pre daný produkt. Aj preto je práca so zbraňami tak náročná.

Dá sa teda povedať, ktorý produkt je, čo sa výroby týka najnáročnejší?
Na niektorých veciach pracujem aj dva roky. Nejde iba o samotné kutie dajme tomu meča. Človek si musí pripraviť modely, všetko musí do seba pasovať, aby to bolo pekné a ladné. Momentálne mám rozpracovanú veľmi náročnú vec a tou je Štefánikova šabľa. Je osadená rubínmi a dostal ju s venovaním v légii na Sibíri, kde bol urovnávať situáciu. Česi hovoria, že to nie je pravda, ja si naopak myslím, že to pravda je. Nepredpokladám, že na sibírskej magistrále mali čas na výrobu nejakého šperku a táto šabľa bola asi darom priamo z vagóna s pokladmi. Trvalo mi šesť rokov, kým sa mi podarilo získať povolenie z múzea v Prahe. Dlho sa bránili výrobe repliky, ale nakoniec som ich zlomil. Na Slovensko nám ju však nepustili, a tak som musel desať dní v Prahe sedieť na zadku a merať, merať, merať.

Vaše zbrane a iné predmety mohli diváci vidieť aj americkom filme Dračie srdce. Čo všetko sa vo filme objavilo?
Rôzne meče, sekery, kopije. Jedna požiadavka bola od filmárov veľmi zaujímavá. Prišli s tým, že by chceli kosu. Pozerám na nich, že 8. storočie a kosa… Tak som sa ich spýtal kde to videli, pretože vtedy sa žalo kosákmi. Oni na to, že to videli v knižke. Nedalo mi to a išiel som si to overiť do archeologického múzea. Tam mi potvrdili, že kosa sa v tej dobe ešte nepoužívala. Američania to na ďalší deň ale predsa priniesli v knižke. Išlo však o kreslenú knihu pre deti, kde viking stínal na hrade hlavy štyrom vojakom. Ale boli vymaľovaní farbičkami. (smiech)
Pri príležitosti summitu Bush – Putin v roku 2005 ste pre oboch prezidentov vyrábali spomienkové meče. Boli delegácie spokojné?
Áno, veľmi sa im páčili. Išlo o zmenšené repliky veľmožského meča z polovice 8. storočia z Blatnice. Teší ma, že prezidenti už volia skôr tento typ predmetov a nie valašky, ktoré originálne pochádzajú z Rumunska od presídlených Valachov.

S akým časovým predstihom dostávate podobné zadania?
So žiadnym. Niekedy mi zazvoní telefón, že do rána by chcel mať hotový meč. Termíny sú niekedy nehorázne. Kým sa niektorí úradníci rozhýbu, či áno, či nie, možno, snáď. Takéto naťahovanie zaberie aspoň polovicu času a na samotnú prácu zostáva minimum priestoru. Potom robím deň, noc, deň a následne odpadnem. Inak by som nestíhal. Už som mal aj vládne zákazky, keď mi zazvonil minister v piatok poobede, s tým, že v pondelok ráno by chcel darovať meč zahraničnému hosťovi. Keďže som bol už na ceste z domu, tak som sa vrátil a do rána meč robil. Našťastie mám predpripravené určité prvky. Ukuť meč od základu sa totiž za jeden víkend nedá.

Stretli ste sa aj s nespokojnosťou zákazníka?
Nespokojnosť nie. Väčšina ľudí vie, že sa v zbraniach vyznám a nechávajú to na mňa. Tým pádom sa s nikým nemusím naťahovať a hádať. Zákazník predloží svoju hrubú predstavu a ja mu poviem, ako by to malo vyzerať. V Českej republike chceli generálovi odovzdávať mečík, ale pri uvádzaní do prvej generálskej hodnosti sa odovzdáva šabľa, nie mečík. Taký je zvyk a tak to je. Dali povedať, a nechali to na mňa.

Ktoré zbrane sú žiadanejšie, šermiarske alebo strelné?
Je to individuálne, záleží naozaj na ľuďoch. Osobne mám oveľa bližšie k šermiarskym zbraniam, pretože som šermiar. Keď chcem niekoho zabiť, tak sa mu chcem pozerať do očí. S tou pištoľou je to predsa len ďaleko, zle vidím (smiech). Práca na čepeli je pre mňa zaujímavejšia.

Zúčastňujete sa aktívne aj na rekonštrukciách bojov, ktoré v ostatných rokoch ožívajú?
Aktívne som sa venoval šermu a aj sme povyhrávali nejaké domáce a zahraničné turnaje. Akonáhle bol nejaký turnaj, tak som tam musel byť. Nevedel som sedieť doma. Teraz máme svoje partie, s ktorými sa zúčastňujeme na rekonštrukciách bojov. Jednu takú aj sám organizujem. Ide o bitku pri Lamači, ktorá sa tento rok odohrá v sobotu 13. októbra. Bola to posledná bitka prusko-rakúskej vojny, kde jedna jednotka bojovala pri Lamači a ďalšia sa snažila obsadiť Bratislavu cez Kamzík. Pre tieto boje som vyrobil pruské zbrane, nechal ušiť pruské uniformy a sú spravené iba tie jednotky, ktoré na našom území skutočne bojovali. Chodia k nám bojovať Poliaci, Česi, Nemci. Tento rok budeme mať k dispozícii asi 28 koní, 100 pešiakov, delostrelectvo a takisto sprievodné akcie pre deti, ukážku pištoliarskeho súboja z 19. storočia. Srdečne na toto podujatie všetkých pozývam.

Ďalšie informácie o sobotňajšom podujatí nájdete tu: https://www.facebook.com/events/2229202160649694/