Ladislav Frankendorfer: „K remeslu ma priviedla výroba nástrojov“

Hoci nie je pôvodom Karlovešťan, Karlovu Ves pozná ako málokto. Už 91-ročný Ladislav Frankendorfer zažil krásy starej Karlovej Vsi. Povojnová výstavba ohrozovala istý čas aj jeho dom s dielňou v Líščom údolí. Plány architektov sa však nakoniec zmenili a remeselná tvorba ostala súčasťou jeho domova.
Aké sú vaše spomienky na Karlovu Ves, keď bola ešte dedinou?
Nepatrím medzi rodených Karlovešťanov, pretože pochádzam z Petržalky. V roku 1935 si však moja babka postavila dom v Líščom údolí, ktorý stál hneď vedľa môjho súčasného. Rodičia sa, bohužiaľ, rozviedli a ja som bol počas vojny s otcom v Innsbrucku, kde pracoval. Nanešťastie, otec zahynul pri bombardovaní mesta a ako 15-ročný som sa vracal do Bratislavy bez neho. Vrátil som sa k babke do Karlovej Vsi. Tá mi prirástla k srdcu.
V Karlovej Vsi ste zažili už aj oslobodenie Bratislavy.
Vojna bola krutá. Dodnes, keď počujem niečo spadnúť, mám trochu nepríjemný pocit. Aj v Karlovej Vsi bolo na kopcoch rozmiestnené delostrelectvo, ktoré však Sovieti dobyli za tri dni. Tých sovietskych chlapcov v prvej línii mi bolo veľmi ľúto. Vôbec nevyzerali tak hrdinsky ako ich opisujú. V skutočnosti vyzerali byť chorí a vystrašení. Ani sa im nečudujem, ich životnosť v boji bola krátka. V Bratislave ich padli tisíce.
Povojnová Karlova Ves zmenila svoju tvár. Ohrozila výstavba infraštruktúry a sídliska váš dom?
Bratislava a aj Karlova Ves sa po vojne začali výrazne meniť. Opravovali sa vojnové škody a budovalo sa vo veľkom. V Karlovej Vsi sa postupne predlžovala električková trať. V blízkosti môjho domu vyrástla výšková budova na začiatku Karloveskej ulice. V tom čase to bolo pre toto údolie ako päsť na oko. Dnes sa na to už viac-menej zabudlo, ale pôvodné plány architektov počítali s ešte jednou identickou budovou hneď vedľa. Istú dobu skutočne hrozilo, že aj ja budem musieť svoj dom opustiť. Našťastie, ostalo iba pri jednej budove a môj dom zostal stáť.
A v ňom ste sa venovali prackárskemu remeslu? Ako ste sa k nemu dostali?
Úplnou náhodou. Som vyučený nástrojár a pracoval som v Bratislavských elektrotechnických závodoch. Raz ma známy požiadal, aby som mu vyrobil nejaký nástroj. Chytilo ma to a začal som sa venovať výrobe praciek a opaskov. Nebol som teda rodený umelec alebo remeselník. K remeslu ma priviedla výroba nástrojov.
Pri pohľade do vašej dielne je vidieť, že nástroje ste si vyrábali sám.
Keďže to bol odbor, v ktorom som sa roky pohyboval, nemal som s tým problém. Všetky tie desiatky pilníkov, bitov a iných nástrojov som si musel vyrobiť sám. Čo som si nevyrobil, to som nemal.
Mali ste obľúbený kov, s ktorým ste pracovali?
Najviac som pracoval s mosadzou a cínom. Ale či už aj zlato alebo striebro, všetko sú to kovy, ktoré sa dajú spracovať. Len sú samozrejme v inej cenovej kategórii.
Aká náročná je výroba opasku?
Jedna časť spočíva vo výrobe pracky, druhá zasa v príprave remeňa. Pracka sa musí najprv vystrihnúť z plátu kovu, ktorý sa následne ručne kladivkom opracuje. Následne sa do neho dajú vypiľovať alebo lisovať rôzne vzory.
Ľudia poznajú najmä opasky k detvianskym krojom. Majú svoje špecifiká aj iné regióny?
Napríklad oravské pracky majú vyrezávané vzory. Keď sme pri detvianskych opaskoch, tak ich veľkosť a tvar nemajú okrasný charakter. Opasky majú veľký praktický význam. Po dobrom uviazaní opasku spod neho nič nevypadlo. A mohutnejšie opasky mali pri namáhavej práci podobnú funkciu ako tie vzpieračské. Jednoducho podporovali driek pri zdvíhaní ťažkých bremien.
Dlhé roky ste pracovali na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Ako sa zrodila táto spolupráca?
Od roku 1956 som spolupracoval s ÚĽUV-om. Okrem výroby opaskov som sa venoval aj valaškám či železným kostrám k lampám. V podstate, čo mi zadali, to som spravil. Pod vedením Václava Kautmana som pracoval od roku 1968 ako odborný inštruktor na novoutvorenom oddelení dizajnu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Bol to nový odbor a ja som mal na starosti dielne. Chcel som, aby sa aj študujúci dizajnéri priučili praktickej stránke svojej činnosti. Mal som filozofiu, že ak si študenti vlastnoručne vyrobia to, čo si navrhli, budú si to viac vážiť a spoznajú myslenú cenu práce za výrobok.
Opasky vo vašej dielni majú desiatky rokov. Stretli ste sa niekedy s reklamáciou vašich produktov?
To by si nikto nedovolil (smiech). Nie, skutočne nikto sa na mňa nikdy neobrátil ani po rokoch, že niečo nie je v poriadku. Vždy som pracoval tak, aby výrobok vydržal roky bez chýb. Kvalita bola vždy prioritou. Svoje opasky nosím aj na bežné nosenie a stále držia.
Čomu sa venujete aktuálne, keď už nepôsobíte aktívne v remeselnom prostredí?
Po tých desaťročiach tvorby ma už pravdupovediac príliš ani neláka pustiť sa do niečoho nového. Nebudeme si klamať, sily postupne ubúdajú. Teší ma každý pekný deň a užívam si svoju záhradu. V starobe sa človek naučí tešiť maličkostiam. Napríklad rozkvitnutým ružiam alebo dozretým sladučkým paradajkám.