menu menu
facebook instagram
spravca@karlovaves.sk
© Karlova Ves - GDPR

Veľká noc v Karlovej Vsi

Veľkonočné sviatky boli v Karlovej Vsi dňami hojnosti. Takmer v každom dome mali „zabité“ prasiatko. Na stoloch nechýbala údená šunka, klobásky  či iné mäsové dobroty.

V mnohých rodinách bolo zvykom zarezať na Veľkú  noc malé kozliatko. Trup naplnili žemľovo-vaječnou plnkou s posekanou  petržlenovou vňaťou a upiekli v rúre. Z mäska zo stehien sa vysmážali rezne. Na sviatočných stoloch nechýbali ani sladké alebo slané pečené dobroty. V pivniciach, v súdkoch bolo pripravené a čakalo už druhýkrát „stočené“ zlatisté vínko.

V Karlovej Vsi nebolo zvykom dievčatá polievať vedrami vody, alebo namáčať ich v potoku, ale len šibať korbáčom z vŕbových prútov a potom pokropiť voňavkou. Šibanie sprevádzali riekankou: „Šiby ryby, masné ryby, dávaj vajca od korbáča, keď nemáš červené daj bílé, ak ti slepička znese iné.“ Najskôr sa patrilo vyšibať nežné pohlavie vo  vojom najbližšom okolí. Manželku, dcéru, mamu, babku alebo sestru. Keby sa tak nestalo, urazili by sa.

Šibať po dedine chodili aj celkom malí chlapci, ale aj muži v pokročilom, zrelom veku. Jednotlivo alebo v skupinkách. Niektorí len k príbuzným a známym. Iní len do rodín, v ktorých boli dievky alebo mladé ženy. Veľa bolo aj takých, čo chodili od domu k domu. Šibačov lákala odmena. Najčastejšou bolo zafarbené vajíčko. Malým šibačom z rodiny sa ušlo aj čokoládové, alebo pár koruniek. Maľovať alebo vyrábať kraslice nebolo zvykom. Šibačov počastovali aj pohárikom karloveského vínka. Ba ponúkala sa aj slivovička, borovička alebo terkelica. Dostali aj niečo pod zub. Kúsok údeného, klobásku alebo slané oškvarkové pagáčiky.

Starodávnym karloveským veľkonočným zvykom, ktorý zanikol až výstavbou karloveských sídlisk, bolo „rapkanie“. Zvony v kresťanských kostoloch zazneli pred Veľkou nocou  posledný raz pri večernej omši na  Zelený štvrtok. Hovorievalo sa, že potom boli „zavázané“. Hlas zvonov do  omše na oslavu zmŕtvychvstania Ježiša Krista, na Bielu sobotu, nahradil zvuk  drevených rapkáčov. Karloveskí rapkajúci chlapci, idúc ráno, na  poludnie a večer v trojstupe dole dedinou, striedavo rachotili – rapkali svojimi drevenými nástrojmi a zborovo, hlasne recitovali text: „My  rapkáme, my rapkáme Anjel Pána, každý kresťan katolík modliť sa má.  Padajte, padajte na kolená a modlite sa Anjel Pána.“ Zraz mali pri  starodávnej bútľavej vŕbe Na lúčkach. Dnes tam stojí v poradí druhý nadchod nad traťou električky do Dúbravky. Prešli celou dedinou, až ku  krížu na dnešnej Svrčej ulici. Do dediny sa vracali cez „Vršek“ – dnešnou Svrčou ulicou a Líščím údolím k hostincu Antona Bohunského, kde s  rapkaním skončili. Obyvatelia obce, hlavne majitelia hostincov, ich za túto  službu odmeňovali. Vyzbierané peniažky si podelili. Najviac sa ušlo „majstrom“, najstarším chlapcom s najväčšími rapkáčmi, potom  podmajstrom“ a „podpodmajstrom“. Keď sa vyzbieralo dosť, naprázdno  neobišli ani tí s najmenšími rapkáčmi.

Matúš Šrámek; Foto: Vojto Tóth a  Leopold Laznovský

Nenašli ste na tejto stránke čo ste hľadali? Skúste Vyhľadávanie alebo nás kontaktujte na info@karlovaves.sk

Tlačiť
    Naposledy upravené: 9. apríla 2020