Viete kto je autorom scén z Perinbaby? Karlovešťan a scénograf Viliam Ján Gruska

Bohatá tvorba Karlovešťana Viliama Jána Grusku dala od 60. rokov minulého storočia tvár množstvu filmov. Jeho rukami prešli scény aj z filmov, ktoré zaručene poznáte – Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zlatá panna, Šípová Ruženka alebo Sokoliar Tomáš. Na vymenovanie všetkých nie je priestor a kvantita nie je ani kritériom, ktoré uznávaný slovenský scénograf pokladá za podstatné. Národnú filmovú cenu Slnko v sieti za Výnimočný prínos k slovenskej kinematografii získal za kvalitu, ktorú odovzdal slovenskej kultúre a desaťtisícom televíznych a filmových divákov.

Svoje rané detstvo ste zažili na Orave, v Rabčiciach. Mali ste ľudovú hudbu a tanec takpovediac v krvi, alebo vás k nim niekto priviedol?
Otec bol učiteľ, rodák z Rabčíc, z obce pod Babou Horou, kde sa bežne používalo goralské nárečie, a matka učiteľka, rodáčka zo Slanice, dnes už zatopenej vodou Oravskej priehrady. Tam sa hovorilo stredoslovenským nárečím. Tak ako tisíce mladých učiteľov na Slovensku, aj moji rodičia mali poslanie vštepiť deťom spisovnú slovenčinu. Matka, a niekedy aj otec hrávali na organe v miestnom kostole, kde sa tiež spievalo v spisovnej slovenčine. Organová hudba a spev v kostole, to bola hudba, ktorá sa najhlbšie usádzala v mojej pamäti. Otec chodieval hrávať na krstiny,
svadby, kde sa goralské piesne valili prúdom. My deti sme z goralských piesní pochytili tie, ktoré zaznievali v prírode – pri pasení kráv, cestou na pole alebo v lese pri hľadaní húb.

Ako by ste opísali život vašej rodiny v Rabčiciach v tom čase?
Udalosti okolo trojmesačného znehybnenia frontovej línie medzi Rabčicami a Veľkou Lipnicou boli natoľko dramatické, že z mojej detskej pamäti vymazali takmer všetko, čo som ako dieťa zažil. K tomu sa pridalo aj obdobie niekoľkých mesiacov pred skončením druhej svetovej vojny a zopár ďalších mesiacov po nej. Ten čas bol pre našu rodinu dramatický do krajnosti, až kým sme sa neusídlili v Liptovskej Teplej. Život v tomto „mestici“ (ani nie dedine, ani nie meste), boli pre nás, troch bratov, do odchodu na štúdiá nesmierne dôležitý a rozhodujúci pre našu budúcnosť, hoci z dnešného pohľadu sme žili na hranici biedy. Pre mňa to boli roky nabité športom, divadlami, premietaním v kine, návštevou filmov v Ružomberku, aj „veľkých“ programov v amfiteátri v Martine. Pohltilo ma toľko kultúrnych a vzdelávacích záľub, že jedna vytláčala druhú. Premietanie v teplianskom kine vo mne zanechalo (to som dokázal zhodnotiť až oveľa neskôr) výnimočné stopy, ktoré som zúročoval až o niekoľko desaťročí.

Čo vás pritiahlo do súboru Lúčnica?
V pozadí môjho neskoršieho rozhodnutia skúsiť svoje dispozície v Lúčnici, bolo aj trojročné účinkovanie v folklórnom súbore OSŠ a v sporadicky pôsobiacom súbore na jedenásťročenke. Na jeseň 1954 som nazbieral odvahu a prihlásil sa na konkurz. Až v Lúčnici sa mi začali v rýdzej podobe dokorán odkrývať ľudová kultúra a ľudové umenie. Šestnásť rokov strávených v Lúčnici v rôznych pozíciách, z toho desať rokov popri zamestnaní, znamenalo možnosť trvalého kontaktu s čoraz mladšími a mladšími, možnosť prenikať do „šíreho sveta“, čo dnes vnímam ako čas nepretržitého
vzdelávania a úsilia „vlastnoručne“ sa dotýkať podstaty ľudovej kultúry.

Ako ste sa dostali k scénografii v Slovenskej televízii? Bola to náhoda, alebo váš cieľ?
Do televízie ma prizval bývalý Lúčničiar, ktorý v nej pôsobil ako prvý architekt – scénograf. Po ukončení pôsobenia v Lúčnici som sa pustil do tvorby scénografie pre filmy, inscenácie, ale aj do tvorby amfiteátrov a programov pre ne. Niektoré amfiteátre, ktoré som navrhol, slúžia svojmu poslaniu už vyše štyridsať rokov, napr. v Terchovej, Detve či na Myjave. Mnohé z filmov, na
ktorých som sa podieľal ako architekt, odhaľujú svoje kvality v reprízach a sú vnímané ako porovnateľné s veľkými dielami európskej filmovej tvorby aj špecifickej tvorby pre televízne vysielanie.

Dnešná svetová kinematografia je z veľkej časti založená na nakrúcaní pred „zeleným plátnom“. Vnímate to ako hrozbu pre scénografiu, alebo možný zánik povolania ako ste ho vykonávali vy?
Už dnes nastupuje na scénu nové odvetvie v ľudskej činnosti, drsne pomenované kreatívny priemysel. K nemu sa radí všetko – divadlo, film, produkcie, ktorých obsahom je ľudová kultúra, literatúra, hudba, výtvarné umenie v celej svojej rozmanitosti, všetko, čo sa čoskoro bude dať merať jediným kritériom, ktorým je zisk. Rýchlosť premien v digitálnej technike a technológiách je nepredvídateľná.

Takpovediac proti prúdu ste do svojich televíznych projektov priniesli na obrazovky aj reálnych ľudí, či už starších, alebo z jednoduchších pomerov. Chýba dnešnej televíznej tvorbe takýto obraz Slovenska?
Nebola to celkom náhoda, keď som sa v 80. rokoch pustil do vkladania spomienkového rozprávania do scénických programov. Vďaka tomu som sa dostal k príbehom a osudom mnohých ľudí nielen na slovenskom vidieku. Začala sa predo mnou odokrývať celistvá podoba našej kultúry. Tvorivá účasť na výrobe desiatok filmov, stoviek scénických programov, ma naučila ponárať sa do dejinných procesov hlbšie, ako sa to robí bežne. Podiel na tom majú najmä režiséri, s ktorými som prišiel do kontaktu, ich vzdelanie, rozhľad v dejinách a všetkých oblastiach umenia bol a je hodný
obdivu. Pri hľadaní odpovedí, prečo bola filmová aj televízna tvorba pre Slovensko užitočná, treba vzdať hold práve tejto profesií. Mladá generácia filmových a televíznych tvorcov má šancu len vtedy, keď sa bude usilovať byť ako oni. Vzdelaná, rozhľadená, naplnená invenciami, ktoré bude v sebe nepretržite pestovať.

Ilustračné foto