Bratislavská mestská časť Karlova Ves sa zaraďuje medzi najskôr obývané územia Slovenska. Archeologické nálezy na južných svahoch Dlhých dielov a Starých gruntov dokazujú, že tu človek žil už v staršej dobe kamennej (starom paleolite). Z tej doby sa zachovali hrubé kamenné nástroje z riečnych okruhliakov, prispôsobené niekoľkými údermi na pracovnú činnosť. Medzi jednoduchými sekáčmi a rôzne zahrotenými tvarmi vyniká pästný klin (prvý na Slovensku) a veľké driapadlo, ktoré zhotovili predchodcovia dnešného človeka (azda predneandertálci) pred 250 000 až 300 000 rokmi. Bohaté lovecké revíry pri rieke pravdepodobne prilákali aj ľudí zo stredného paleolitu (Homo sapiens neanderthalensis) a počas poslednej ľadovej doby človeka moderného typu, o čom môže svedčiť zatiaľ ojedinelý nález mamutieho kla v dolnej Mlynskej doline a aj niekoľko, neskôr druhotne použitých kamenných štiepaných nástrojov.

Z prvej polovice 5. tisícročia pred Kr. sa zachovala nad Botanickou záhradou sídlisková jama s rituálnym pohrebom dieťaťa vo veľmi pokrčenej polohe, ku ktorému pozostalí priložili lebku dospelého človeka. Ide o dosiaľ najstaršie ľudské pozostatky, odkryté na území dnešnej Bratislavy.

Polohu pri Vydrici nemohli obísť ani Slovania v 9. storočí, v čase rozkvetu veľkomoravských hradísk na Hradnom vrchu a Devíne. Podľa súčasných poznatkov sa tam nachádzala neveľká rybárska osada, v ktorej zosnulých obyvateľov pochovávali na pohrebisku pod dnešnou Botanickou záhradou. Dosiaľ sa našlo 15 hrobov, pričom do nich boli uložené aj nádoby a jednoduché šperky. Iné sídlisko či skôr ojedinelé príbytky s ohniskami stáli na Krčacoch, neďaleko Iuventy.

V stredoveku patrila Karlova Ves k devínskemu panstvu a jej prvý historický názov nachádzame v análoch ako Suchá Vydrica (dnes Líščie údolie), podľa potoka, ktorý osadou pretekal. Ranostredovekú osadu pravdepodobne vyplienili v prvej polovici 13. storočia Tatari a lokalita zostala neobývaná až do čias richtára Jakuba.

Roku 1288 vydal panovník Ladislav IV. listinu, v ktorej ocenil početné služby a zásluhy známeho bratislavského richtára Jakuba preukázané kráľovskej korune a daroval mu zeme medzi dvoma Vydricami. V listine sú dosť presne vymedzené hranice darovaného územia. Východný okraj tvoril potok Veľká Vydrica, ktorý pramení na Železnej studničke, jeho tok pokračuje cez Mlynskú dolinu a vlieva sa do Dunaja. Na západe bola hraničným potokom Suchá Vydrica (dnes Karloveský potok), na juhu lemoval darované územie Dunaj a na severe „veľká cesta“ vedúca do Stupavy. Richtár Jakub územie medzi dvoma Vydricami znova vybudoval, založil vinice, postavil mlyny (asi od r. 1343), vystaval osady a využíval miestne lesy. Osada sa rozšírila a neskôr sa ťažisko stredovekého osídlenia presunulo do bratislavského predmestia, ktoré pomenovali tým istým názvom Vydrica.

Na začiatku 14. storočia (v r. 1318 a 1323) potvrdil uhorský panovník Karol Róbert z Anjou právo užívať majetky založených osád akými boli Lamač a Karlova Ves synom richtára Jakuba.

Kráľ Ľudovít Veľký udelil 24. 4. 1360 Vydrici (dnešnej Karlovej Vsi) mnohé ďalšie výsady, ktoré sú aj zaujímavým dokladom filiácie práv mesta Bratislavy. V tejto listine udeľuje kráľ Ľudovít obyvateľstvu osady všetky práva, slobody a výsady, ktoré mali mešťania a hostia mesta Bratislavy. Aby sa tieto slobody dodržiavali aj v každodennom živote, kráľ Ľudovít v tejto listine výslovne zakazuje bratislavskému išpánovi a iným svojim úradníkom dopúšťať sa takých činov, ktoré by odporovali zmyslu uvedených výsad.

V 14. a 15. storočí obrábali obyvatelia Vydrice vinice, ktoré užívali väčšinou pre vlastnú potrebu. Postupne vyklčovali na ostrove Sihoť (Käsmacher) lesy, za ktoré sa platili devínskemu zemepánovi vysoké poplatky. Zvyšovanie poplatkov bolo výrazné najmä za vlády zemepána Jána Kegleviča v 16. storočí. Osobitne sa spomínajú aj poddanské poplatky obyvateľov Vydrice.

Z obdobia medzi 15. až 18. storočím sa zachovalo len málo historických dokladov z územia mestskej časti Karlova Ves, a to napriek tomu, že sa v tejto oblasti počas mnohých stáročí odohrali rozličné dejinné udalosti. Väčšina vojenských výpadov na Bratislavu smerovala cez Mlynskú dolinu, pozdĺž potoka Vydrica, odkiaľ tiahli vojská pobrežím Dunaja k podhradiu a do starého mesta. V roku 1532 vnikol cez Mlynskú dolinu až k podhradiu turecký prieskumník; našťastie porážka Turkov pri Koszegu pomohla oslobodiť Bratislavu z tureckého zovretia.

V rokoch 1540 až 1600 sa v lesoch medzi Devínom a Karlovou Vsou ukrývali skupiny zbojníkov z radov vojnových zbehov. Ich stredisko bolo v horách pod Švábskym vrchom pri Kráľovej hore. Zbojníci prepadávali mešťanov aj ďalších pocestných nielen pri Dunaji smerom na Devín, ale aj v Líščom údolí, v Mlynskej doline a neraz sa priblížili až k mestským hradbám a výpadovým cestám smerujúcim na Záhorie. Proti zbojníkom organizovali časté akcie žoldnieri.

Roku 1605 prechádzali územím dnešnej Karlovej Vsi Bocskayovi hajdúsi a ním najatí Turci a Tatári, ktorí sa dostali až do predmestia Bratislavy, obsadili Vydricu aj podhradie. Kadiaľ prechádzali, ničili vinice, mlyny a majere. Cez Mlynskú dolinu postupoval aj jeden Bethlenov oddiel s Kurucmi, ktorý v r. 1619 dobyl Bratislavu. Roku 1621 viedli ťažké boje za oslobodenie Bratislavy cisárske vojská generála Bouquoya aj na území Karlovej Vsi.

Roku 1635 sa stal Devín, a tým aj Karlova Ves, vlastníctvom rodu Pálfyovcov a zostal ním až do roku 1932, keď Zemský výbor slovenský zakúpil ruiny hradu Devín od posledného potomka Ladislava Pálfyho.

Pálfyovci hospodársky využívali najmä lesy; mali v nich vynikajúce poľovnícke revíry, kde sa usporadúvali veľké hony na zver za účasti členov kráľovskej rodiny a mnohých vznešených hostí.

Roku 1677 vypukol medzi obyvateľmi Bratislavy a aj Karlovej Vsi mor. Ohnisko morovej nákazy bolo v chudobných domcoch na Podhradí, odkiaľ sa rozšíril do predmestia Bratislavy a Karlovej Vsi. Tejto nákaze podľahlo takmer 3 900 ľudí.

Z ekonomického hľadiska sa Karlova Ves nemala možnosť rozvíjať kvôli súvekým platným právnym normám. Nemohli sa tu usadiť remeselníci organizovaní v cechoch, pretože tu platilo tzv. „míľové právo“ slobodného kráľovského mesta, ktoré nepovoľovalo v oblasti vzdialenej do jednej hodiny cesty od mesta zakladať remeselnícke dielne. Iba mlynári, bratislavskí občania, mohli mať mlyny, a to buď pevné na potoku Vydrica v Mlynskej doline alebo plávajúce mlyny na Dunaji medzi Podhradím a Dlhými dielmi. Podľa písomných záznamov bolo v Mlynskej doline päť pevných mlynov a na Dunaji šesť plávajúcich mlynov. Jedným z najznámejších bol mlyn významnej bratislavskej meštiackej rodiny Segnerovcov.
Na území Karlovej Vsi, pri Dunaji pôsobili rybári a lodiari. Svoje zariadenia mali predovšetkým v okolí malých dunajských ostrovov medzi Karloveským ramenom a vyústením Vydrice a na ostrove Sihoť.

Roku 1720 bolo v Devíne a Karlovej Vsi 83 až 100 hektárov viníc. Veľkú časť vlastnili Pálfyovci a bratislavskí mešťania (až 90 %), ktorí na obrábanie viníc prenajímali kopáčov. Napríklad Segnerovci na vrchole sezóny mali najatých vo viniciach vyše 370 kopáčov. Pálfyovci zamestnávali na obrábanie svojich viníc sezónnych robotníkov zo širokého okolia. Miestni obyvatelia- vinohradníci mali iba menšie, ale o to lepšie obhospodarované vinice. Produkcia vína v tom čase bola asi 1 350 hl. Devínske aj karloveské víno malo vtedy väčšiu hodnotu ako račianske a malokarpatské vína.

Ďalšie osudy Karlovej Vsi poznáme až z konca 18. storočia, keď bola ešte súčasťou mestečka Devín. Hovorí o tom aj súpis desiatkov odvádzaných ostrihomskému arcibiskupstvu v rokoch 1794 až 1841, župné a notárske súpisy súvisiace s odovzdávaním poddanských dávok a matriky obidvoch obcí, ktoré sa takisto viedli spoločne.

Karlova Ves, mala v roku 1828 podľa písomných údajov 120 obyvateľov. Začiatkom 19. storočia, podobne ako všetky bratislavské predmestské obce, aj Karlova Ves bola zasiahnutá následkami napoleonských vojen, ktoré ešte väčšmi znásobila v rokoch 1831 a 1836 epidémia cholery. Živelné pohromy takisto spôsobovali veľké ťažkosti. Časté povodne mali neraz katastrofálne dôsledky, neraz zaplavovali polovicu Mlynskej doliny a časť Líščieho údolia. Prívaly veľkých vôd strhávali lodné mlyny a poškodzovali trvalé mlyny. Inokedy to boli tuhé mrazy, ktoré vyničili vinice, ovocné stromy, ale aj hospodárske zvieratá.
V štatistických výkazoch z roku 1866 sa uvádza Karlova Ves ako samostatná obec 6. záhorského hlavného slúžneho okresu bratislavskej župy a ako jedna zo 14 obcí podslúžneho obvodu. Odlúčenie Karlovej Vsi od Devína však nebolo ešte definitívne ukončené, preto sa v spisoch stretávame so samostatným vymedzením obce Karlova Ves (Károlyfalu, Karldorf, Karlowe/s/), ale aj ako so súčasťou Devína. Obyvatelia sa zaoberali výlučne vinohradníctvom. Menšiu časť tvorili robotníci, ďalej tu boli dvaja mlynári s dvoma pomocníkmi a jeden obuvník.

Po definitívnom zrušení poddanských zväzkov k devínskemu panstvu v 70. rokoch 19. storočia, v dôsledku začlenenia do novej hospodárskej a spoločenskej formácie, začal sa meniť celkový ráz obce. Bratislava poskytovala prácu pre stovky robotníkov, čo začali využívať aj obyvatelia Karlovej Vsi. V druhej polovici 19. storočia žilo v Karlovej Vsi už 207 obyvateľov a miestnu jednotriednu školu navštevovalo 20 chlapcov a 12 dievčat. Na čele obce stál richtár (prvým karloveským richtárom bol František Müller, po ňom prevzali žezlo Jozef Bohunský zvaný Černý Pepino, neskôr Pavel Bohunský), pokladňu obhospodaroval obecný pokladník (Ondráš Fronc, Anton Kostolanský a i.).

V roku 1897 vznikol karloveský hasičský zbor. Okrem ochrany majetku obyvateľstva a obce pred požiarom, povodňami a inými živelnými pohromami sa jeho členovia venovali bohatej kultúrnej a osvetovej činnosti.

Vo východnej časti chotára v Slávičom údolí bol v r. 1912 postavený cintorín. Pôvodne v ňom pochovávali iba chudobných obyvateľov Bratislavy, a preto sa nazýval aj cintorínom chudobných. Počas prvej svetovej vojny tu pochovávali aj vojakov. V súčasnosti je cintorín svojou rozlohou 18,5 ha najväčším bratislavským cintorínom a stal sa miestom posledného odpočinku mnohých popredných slovenských umelcov, vedcov a politikov.

V druhej polovici 19. storočia sa začala Bratislava prekvapujúco rýchlo rozvíjať. Okrem iného potrebovala zásobiť mestské obyvateľstvo pitnou vodou. Na základe podrobných geologických a hydrologických prieskumov a po úspešných rokovaniach uzavrelo mesto hospodársku zmluvu s firmou C. Korte a spol. Praha, ktorá sa podujala vyriešiť problém zásobovania mesta pitnou vodou výstavbou vodárne na ostrove Sihoť (Käsmacher). Stavba sa začala roku 1884 a po dvoch rokoch, 4. 2. 1886, bola uvedená do prevádzky. V roku 1894 odkúpilo podnik mesto Bratislava. V priebehu takmer 100 rokov sa vodáreň niekoľkokrát rozširovala, vybudovala sa prečerpávacia stanica na Devínskej ceste. Obyvatelia Karlovej Vsi našli vo vodárni vhodnú pracovnú príležitosť.

Začiatkom 20. storočia zaznamenala Karlova Ves intenzívny kultúrny rozvoj. Vybudovala sa štátna ľudová škola. Prvým slovenským učiteľom bol Ján Alexander Čáp a prvým správcom školy Jaroslav Fiala. V tom čase sa zriadila aj obecná knižnica. O rozvoj školstva sa zaslúžila najmä Slovenská liga.

Dopravné spojenie Karlovej Vsi s Bratislavou zabezpečoval autobus, ktorý premával medzi Devínom a Bratislavou. V 20. rokoch bola predĺžená trať električky z Bratislavy až na východný okraj Karloveského chotára. Táto trať bola niekoľkokrát predlžovaná a prestavaná.
V r. 1938 sa stala Bratislava sídlom autonómnej slovenskej vlády a v marci 1939 sídlom prezidenta. Viedenskou arbitrážou bol obsadený Devín a hranica Veľkonemeckej ríše sa posunula až po „malú“ vodáreň na ostrove Sihoť v Karlovej Vsi. Anektovaná bola aj časť chotára a lesnej časti Devínskej Kobyly. Tento stav trval až do porážky Nemecka 9. 5. 1945.
Roku 1935 miestni obyvatelia rozšírili a zmodernizovali neskorobarokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého a zasvätili sv. Michalovi archanjelovi. Kostolík postupne vybavovali vnútorným zariadením. Na čelnú stenu pred apsidou umiestnili keramický reliéf sv. Michala archanjela, vyhotovený r. 1980 národným umelcom Ignácom Bizmayerom. Karlova Ves patrila k Devínu nielen politicky ale aj cirkevne. Až v roku 1938 sa stala filiálkou bratislavskej farnosti sv. Martina.

V 20. rokoch dvadsiateho storočia bol v Karlovej Vsi postavený nový cintorín s rozlohou asi 0,35 ha. Dominantou cintorína je kaplnka, od ktorej sa v tvare kríža rozchádzajú štyri hlavné chodníky. V jeho východnej časti boli umiestnené hroby a pomníky významnejších rodákov Karlovej Vsi. Odpočíval tu aj kňaz, politik, publicista Dr. Ferdiš Juriga, ktorého telesné pozostatky aj s pomníkom premiestnila (bez vedomia rodinných príslušníkov a predstavenstva obce!) Matica slovenská r. 1996 na Národný cintorín do Martina.

Roku 1937 zriadil Zemský spolok pre pečlivosť o zmrzačených v zrekonštruovaných halách bývalej Rothovej továrne na výrobu patrónov Ústav pre telesne chybných v Bratislave a pri ňom osobitnú národnú školu pre zmrzačené deti v školopovinnom veku. O vybudovanie tohto zariadenia sa zaslúžili J. Brdlík, J. Červeňanský, J. Hálek, K. Hynek, V. Chlumský, S. Kostlivý a R. Kratochvíl.

Z iniciatívy prof. RNDr. Františka Nábělka bola založená r. 1942 Botanická záhrada Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity. Základom novovznikajúcej Botanickej záhrady bol rozsiahly park vysadený početnými mediteránnymi druhmi rastlín a zámoček, ktorý vybudoval gróf Lafranconi. Zámoček slúžil určitý čas aj ako mestská pôrodnica. Botanickú záhradu projekčne navrhol F. Jirásek a dokončil ju prof. RNDr. Ján Martin Novacký. Pôvodná rozloha záhrady bola v súvislosti s výstavbou budov Prírodovedeckej fakulty, ale najmä mosta Lafranconi zmenšená a zámoček bol zbúraný.
Roku 1953 rozhodnutím SNR bola založená Slovenská akadémia vied, ktorá podľa zákona SNR č. 1/1953 Zb. o Slovenskej akadémii vied predstavuje vrcholnú vedeckú ustanovizeň združujúcu najvýznamnejších vedeckých pracovníkov na Slovensku, rozvíja teoretické vedy, zabezpečuje tvorivú účasť slovenskej vedy na rozvoji vedeckého bádania v celoštátnom meradle.

V roku 1959 založili a v r. 1960 v Mlynskej doline verejnosti sprístupnili Zoologickú záhradu. O rozvoj Zoologickej záhrady sa podstatne zaslúžil známy slovenský ornitológ prof. RNDr. Oskár Ferianc, DrSc. Zoologická záhrada sa pôvodne budovala na rozlohe 9 ha, neskôr sa rozšírila na plochu asi 90 ha ako ZOO – geopark, v ktorom sa chovajú zvieratá a vystavujú vo väčších skupinách podľa prirodzeného zoologického systému. Žiaľ, veľmi tvrdým zásahom do života ZOO bola úplná likvidácia dvoch tretín vybudovanej expozičnej časti pôvodného areálu na výstavbu kanalizačného zberača a diaľničnej prípojky. Zanikla tak najzaujímavejšia časť pre návštevníkov.

V r. 1961 nákladom 10 mil. Kčs sa začala výstavba Výcvikového strediska pre občanov so zníženou pracovnou schopnosťou s pôsobnosťou pre celú ČSSR na Mokrohájskej ul. Stredisko bolo slávnostne otvorené 9. 1. 1964 a pôvodne bolo určené pre vzdelávanie a rekvalifikáciu dospelých občanov so zníženou pracovnou schopnosťou. V roku 1981 pri Výcvikovom stredisku sa vytvorilo Stredné odborné učilište pre telesne postihnutú mládež. Od roku 1968 je na Mokrohájskej ulici v prevádzke Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnuté deti a mládež, kde školská správa zriadila osobitnú materskú školu, základnú školu a gymnázium. Roku 1961 na Svrčej ulici bola vybudovaná internátna škola pre zrakovo postihnutú mládež.

V máji 1949 vznikol pre oblasť juhozápadného Slovenska krajský národný výbor s okresnou pôsobnosťou. Jeho pomocnými orgánmi sa stali obvodné rady. V centrálnej časti Bratislavy sa vytvorili 4 rady: Staré mesto, Nivy, Vinohrady a Nové mesto. V okrajových častiach mesta vzniklo 9 obvodných rád, medzi nimi aj Obvodná rada Karlovej Vsi. Takéto organizačné členenie sa zachovalo až do vydania zákona č. 43/1968 Zb. o hlavnom meste SSR.
V Bratislave vznikol Mestský národný výbor s okresnou pôsobnosťou a 12 obvodných národných výborov s pôsobnosťou miestnych národných výborov. Hranice ObNV sa v porovnaní s rokom 1953 veľmi nezmenili, iba Karlova Ves spolu s Devínom vytvorili spoločný Národný výbor so sídlom v Karlovej Vsi. Prvou predsedníčkou Národného výboru v Karlovej Vsi bola Antónia Zvarová, po nej nastúpil Ján Ebringer.
14. 3. 1968 komisia SNR pre MV Vyhláška č. 43/1968 Zb. o hlavnom meste Slovenska Bratislavy zmenila organizačnú štruktúru mesta a vytvorila v Bratislave 4 mestské obvody. V Karlovej Vsi týmto územným členením zanikol národný výbor a splynul s mestským obvodom Bratislava IV. Okrem Karlovej Vsi sem patrili aj obce Devín, Lamač, Dúbravka, Devínska Nová Ves a Záhorská Bystrica. Štvrtý bratislavský obvod v tom čase patril medzi najväčšie obvody Bratislavy.

Po roku 1960 sa začala pripravovať realizácia bytovej výstavby v západnej oblasti Bratislavy. Podľa smerného územného plánu ako prvá sa vybrala lokalita Karlova Ves, ktorá mala na bývanie veľmi dobré prírodné podmienky a vybudované električkové spojenie s centrom mesta. Program výstavby predpokladal viac ako 7 000 bytov, zodpovedajúcu školskú, obchodnú, zdravotnícku a ďalšiu vybavenosť, ktorej časť mala byť sústredená vo vlastnom centre v blízkosti Dunaja. Obytný celok Karlova Ves, ktorého základom bola pôvodná obec, navrhli architekti S. Talaš, K. Ružek a J. Fabiánek zo Stavoprojektu. Daňou za nové byty bola asanácia jadra obce. Súvislé skupiny novších rodinných domov nad Riviérou, v Líščom údolí a v priestore Svrčej ulice sa zachovali. Zostal aj kostol sv. Michala archanjela, ktorý bol zakomponovaný do novej zástavby, ďalej obecný cintorín a niektoré vodárenské objekty.
Tento obytný celok bol vyhodnotený ako najlepšie povojnové urbanistické riešenie na Slovensku a úspešne reprezentoval našu architektúru v zahraničí, napr. na Grand Prix v Cannes, a mnohých odborných výstavách a podujatiach.

Koncom 70. rokoch sa v Karlovej Vsi dokončila výstavba niektorých významných kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Bol vybudovaný vysokoškolský internát Ľ. Štúra a televízne štúdio v Mlynskej doline.

Stredisko televízie v Mlynskej doline sa začalo budovať r. 1965. Prvá časť s plochou 920 m2 bola odovzdaná r. 1970. Druhú časť dokončili r. 1981 na rozlohe 1 000 m2. Plošným rozložením sa areál Slovenskej televízie v Mlynskej doline zaradil medzi najväčšie vo vtedajšej ČSFR.

Zdravotníctvo získalo dôstojný priestor vybudovaním územnej polikliniky v rokoch 1976-1980 na Karloveskej ul. (vtedy Triede L. Novomeského).

Vysokoškolské centrum v Mlynskej doline sa budovalo v rokoch 1981 až 1985. Umiestnená je tu Prírodovedecká a Matematicko-fyzikálna fakulta UK. V tesnom susedstve obidvoch fakúlt je študentský domov UK Družba. Technická univerzita získala priestory pre Elektrotechnickú fakultu s najmodernejším vybavením. V tom istom období sa vybudovalo aj stredisko záujmovej činnosti pre najmladšiu generáciu – Slovenský dom pre deti a mládež Juventa.

V 80. rokoch sa začala aj projekčná príprava a následná výstavba sídliska na Dlhých dieloch.
Po novembri 1989 sa tak ako vo všetkých obciach a mestách aj v Karlovej Vsi vytvoril Miestny úrad ako výkonný orgán a v komunálnych voľbách boli demokraticky zvolení poslanci Miestneho zastupiteľstva ako poradný orgán z radov občanov.
Koncom 90. rokov minulého storočia bola výstavba tzv. komplexnej bytovej výstavby v Karlovej Vsi už ukončená a sídlisko sa dotváralo najmä terénnymi a sadovými úpravami. Citeľný nedostatok tzv. občianskej vybavenosti výrazne ovplyvnil súčasnú a budúcu orientáciu stavebnej činnosti. V jej rámci má osobitný význam dobudovanie viacúčelového centra občianskej vybavenosti v obytnom súbore Dlhé diely. Toto nové bratislavské centrum sa stalo zaujímavým najmä z podnikateľských hľadísk. Vyrastá tu nový komplex objektov s vysokými nárokmi na funkčnosť, atraktívnosť a kvalitu prostredia, vyrastajú tu nové byty vyššieho štandardu, ktoré sú akoby protipólom existujúcej uniformnej zástavby na Dlhých dieloch. Vytvorili sa nové pracovné príležitosti v obchode, administratíve a v službách.
V areáli pôvodného záhradníctva vzniká ďalšie viacúčelové centrum. Po schválení zmeny funkčného využitia tejto časti bola vypracovaná urbanistická štúdia zóny, ktorá sa postupne realizuje. Namiesto pôvodne uvažovanej zelene vyrástlo niekoľko viacpodlažných obytných objektov v polyfunkcii s občianskou vybavenosťou a cirkevno-spoločenským zariadením (Kostol sv. Františka z Assisi vysvätený r. 2002 a Kláštor minoritov ukončený r. 2003). Toto kultúrno-spoločenské centrum doplní na mierne svažitom teréne malopodlažná výstavba mestských víl. Vybudovanie čerpacích staníc pohonných hmôt v Karlovej Vsi je úzko spojené so zriadením svetelnej signalizácie a riešením nebezpečných križovatiek.
Spomedzi novovybudovaných objektov na Dlhých dieloch je architektonicky pozoruhodný chrám Narodenia P. Márie, vysvätený r. 1995. V starej zástavbe niektoré nízkopodlažné „paneláky“ zmenili svoj tvar dobudovaním podkrovných bytov, poskytujúcich vhodné bývanie.

 

Fotogaléria (fotografie prevzaté z www.karlovaves.ahoj.sk)

 mm1

 

Časť K. Vsi Nad Lúčkami. Parcely vpravo od cesty (smerom na horný koniec) sa nazývali Rovnice, vľavo Ubreksle. ( miestny názov vinohradníckeho záhonu Ober Aixeln) Prvý dom zľava patril Tóthovcom, neskôr Čápovcom, druhý Gazarkovcom, tretí Rosenbergerovým. Druhá žena zľava je Alžbeta Müllerová so synmi Štefanom a Jozefom. Prvá žena zľava je Paula Tóthová.

Rok: 1914, Fotografiu zapožičal(a): Mária Müllerová

ls05

Začína výstavba sídliska Kútiky. Vľavo dom lesnej správy , ktorý ako štátny objekt vytváraniu predpokladov pre výstavbu búraním odolal a stijí dodnes nad spojkou medzi Lackovou a Suchohradskou ulicou.

Rok: 1965, Fotografiu zapožičal(a): Ladislav Sternmüller

 

11698669_700276286784416_2936119910442159055_n

Cyklisticke preteky na MDD, 1977

10527288_649864955158883_7010749247031957555_n

OD Centrum, 70-te roky, archiv: Roman Delikat

 

Sme tu pre vás

MiÚ MČ Karlova Ves
Nám. sv. Františka 8
842 62 Bratislava

Pon: 08:00 — 12:00
13:00 — 17:00
Str: 08:00 — 12:00
13:00 — 17:00
Pia: 08:00 — 13:00
Stavebný úrad tu
Informačná kancelária:

02/602 59 111